Táto udalosť sa pripomínala v mnohých inštitúciách, aj na akademickej pôde. Samozrejme, že aj tam, veď študenti, najmä vysokoškolskí, boli nositeľmi a hlavnou silou zmeny spoločenského zriadenia. Dočítal som sa (keďže už nie som v pracovnom pomere), že sa to pripomínalo aj na SPU v Nitre, vtedajšej VŠP – Vysokej škole poľnohospodárskej.
Na tom by nebolo nič mimoriadne, nezvyklé či nevhodné. Bol som však upozornený niektorými členmi akademickej obce (terajšej) SPU na blog s názvom „Opitý rektor na SPU v Nitre?“, kde mladý bloger, terajší študent SPU, píše o „spomienkovej“ udalosti z oných revolučných dní a vyjadruje svoje pocity pod dojmom tohto stretnutia. To, že píše o udalostiach na VŠP spred 30. rokov, vyplýva až z textu blogu, keďže názov, pomerne neobvyklý, evokuje čosi iné, skôr alkoholizmus vedúceho akademického funkcionára.
Hoci nie som absolventom VŠP (SPU), na tejto univerzite som strávil takmer 50 rokov. Bol som riaditeľom výpočtového strediska, vedúcim katedry, dve funkčné obdobia dekanom fakulty, na ktorom mladý bloger v súčasnosti študuje (dokonca za mojej éry fakulta dostala súčasné pomenovanie) a dve funkčné obdobia rektor SPU. Veľmi dobre si pamätám aj dané „zamatové“ dni a aj predchádzajúce udalosti. S hlavným protagonistom „spomienkovej“ udalosti, ako to uvádza bloger, pánom profesorom, som začínal v jednej kancelárii, na školu prišiel krátko po mne. Pôsobili sme dlho na rovnakej katedre. Profesúru na SPU obdržal, keď som bol rektorom a teda aj predsedom vedeckej rady, ktorá o tom hlasovala, takže nie som voči nemu nijako zaujatý.
Dobre, že sa mladá generácia zaujíma o minulosť. Nemala by však súdiť, či už pozitívne, alebo negatívne, na základe „dojmov“ z jednej udalosti, a to bez adekvátnych oponentov, či ďalších priamych účastníkov „zamatových“ udalostí, či pamätníkov.
Vysoká škola poľnohospodárska bola tradičnou a jednou z najlepších československých vysokých škôl. Svoju históriu odvodzuje od pôsobenia akademika Jur Hronca. V Československu boli tri vysoké školy poľnohospodárskeho zamerania, v slovenskej časti jediná. Škola vychovala desiatky tisíc odborníkov, ktorí povzniesli slovenské poľnohospodárstvo na takú úroveň, že sme boli v produkcii potravín (v tom čase) sebestační. Nie však vždy dostatok potravín bol zapríčinený „súdružskou“ pomocou iným, vtedy spriateleným a rozvojovým krajinám, ktoré opustili kolonizátori. Aj teraz pomáhame rozvojovým a spriateleným krajinám a dostatok potravín je len preto, že ich dovážame. Pomáhame im najmä finančne a potraviny sa za naše peniaze kupujú v zahraničí. To, kam v súčasnej demokracii „dospel“ náš poľnohospodársko – potravinársky komplex, možno dočítať aj z článku „Zoslabli sme na potravinového trpaslíka“ a určite za to nemôžu absolventi VŠP (SPU), ale politické rozhodnutia, podľa môjho názoru najmä prvej porevolučnej slovenskej vlády, ktoré sú od odborných na hony vzdialené.
Na budovaní poľnohospodárskeho školstva, najmä vysokého, majú bezo sporu významný podiel všetci „predzamatoví“ rektori. Napr. p. akademik E. Špaldoň, za éry ktorého sa vybudovala väčšina súčasného campusu SPU, ale aj Prof. Kliment a prof. M. Kováč. Z úvodných viet blogu – „Opitý rektor na SPU v Nitre? V dobe pred revolúciou to bolo zrejme úplne normálne nie len u nás na škole. Toho u nás sa vraj všetci báli a všetci tiež chceli, aby bol nahradený. Našťastie sa to aj podarilo!“, zrejme ide o druhého spomínaného, ktorého „nahradil“ práve daný hlavný aktér spomienkovej slávnosti na SPU, ako to aj vyplýva z blogu. Ani "v dobe pred revolúciou“ to tak, úplne „normálne“ nebolo a nebolo to ani bežné. V tom čase ľudia žili akosi súdržnejšie a pohárik alkoholu (občas) bol po ruke (nakoniec to môže potvrdiť aj jeden z účastníkov tej spomienkovej udalosti, ktorý s alkoholom mal väčšie problémy ako hociktorý rektor). Dvaja spomínaní rektori VŠP sa výrazným spôsobom pričinili o rozvoj a dobré meno našej vysokej školy, možno viac, ako všetci nasledujúci rektori. Boli vo vysokých politických funkciách, takže mohli lobovať, mali na to pozitívny vplyv. Prof. Kliment bol prísny rektor, mali sme pred ním rešpekt. Prof. M. Kováč už bol „ľudskejší“ a priateľský. Vždy bol ochotný nás vypočuť a pomôcť. Bol aj úctivý. Niektoré študentky mi hovorili, že keď skúšal a prišla do miestnosti študentka, tak sa postavil (niektoré študentky z tých čias ešte pôsobia na SPU, škoda, že sa doteraz ešte neozvali).
Bloger o „opitom rektorovi“ asi počul na uvedenej spomienkovej akcii. Odkiaľ by to aj tušil? V tom čase ešte ani káčera neťahal za sebou! Obaja „predzamatoví“ rektori už cca 20 rokov sú mŕtvi, nevedia sa brániť. Dnes spomínať, že „rektor (pred 30. rokmi) bol opitý“ je nanajvýš nevhodné až podlé. Podlé od toho, kto to vyslovil a nevhodné od toho, kto to zverejnil.
Je bezo sporu, že prof. Kabát bol v čele „revolučných“ udalostí toho obdobia na SPU. Pre úplnosť však treba dodať, že pred „revolúciou“ to bol jeden z najväčších obľúbencov (kritizovaného?, opitého?) rektora M. Kováča. Všestranne ho podporoval, zobral ho do niektorých svojich publikácií, hoci nemusel (napr. do medzinárodnej učebnice, čo písali traja vtedajší rektori poľnohospodárskych vysokých škôl z Nitry, Debrecenu a Kyjeva). Vždy ho nazýval „Lacko“. Pán „protagonista“ bol schopný mladý asistent, preto ho aj medzi prvými zobrali na VŠP do komunistickej strany, keď sa strana v 70. rokoch „obnovovala“, po „Biľakovej“ normalizácii. Mal možnosť, ako jeden z mála študovať ašpirantúru (CSc) v Moskve, bol zaradený do kádrovej rezervy, zúčastnil sa aj jazykovej prípravy expertov JAZPEX. Možno aj iných „vzdelávacích“ aktivít. Bol medzi prvými, kto dostal štipendium do USA. Nikdy som nezaregistroval, žeby pred novembrovými udalosťami bojoval, alebo spochybňoval dianie vo vládnucej strane, ktorej bol členom, či v spoločnosti. Samozrejme, potom by nemohol mať také výhody, aké mal. Profesori Kliment a M. Kováč boli (tuším) členovia pléna UV KSČ. Boli to vysoké stranícke funkcie. Ktovie, či pán profesor na uvedenej spomienkovej akcii uviedol, že tretiu najvyššiu politickú funkciu v (tesne) predrevolučnom čase z VŠP mal práve ON. Bola to tak vysoká politické funkcia, že „nezávadnosť“ kandidáta preverovala sama ŠTB (dá sa to v zoznamoch dohľadať). Bol členom Ústrednej rady odborov v Prahe. Usudzujem (a tvrdil mi to aj prof. M. Kováč), že práve v Prahe získal „revolučné“ skúsenosti. Keď už to v novembri v Prahe vrelo, zvolali zasadnutie ÚRO a tam p. profesor zistil, že „koľká bije“. Vrátil sa zo zasadnutia ÚRO domov a postavil sa do čela revolučných študentov. Tomu sa hovorí „správne sa zorientoval a rýchlo prevrátil kabát“. Skrátka niektorí vedia vždy zaujať správne miesto, najmä vo svoj prospech, bez ohľadu na počestnosť.
Bloger píše: „...všetci tiež chceli, aby bol nahradený. Našťastie sa to aj podarilo!“. Neviem, či to všetci chceli, ale sa to „podarilo“. Ako to na Slovensku býva, so zosadeným rektorom Kováčom už málokto chcel hovoriť, stretávať sa. Ja som si ho vážil, za to čo všetko urobil pre VŠP, aj keď som nepatril medzi jeho obľúbencov. Ako dekan Prevádzkovo – ekonomickej fakulty, som ho občas na jeho katedre navštívil. Hovoril mi aj o „šéfovi revolúcie“ na VŠP. No bolo to len medzi štyrmi očami, ale ja som nestačil oči vyvaľovať.
Povinnosťou akademických funkcionárov je brániť dobré meno svojej alma mater. Divím sa, že nikto na daný blog z SPU zatiaľ nereagoval. Nie je mojou úlohou vyjadrovať sa k súčasnej náplni vyučovania. Za seba a v danom čase, som sa vyjadril nedávno v Almanachu FEM SPU vydanej k 60. výročiu vzniku FEM. Zamyslenie blogera: „Prečo firmy musia po nástupe vychovávať svojich nových zamestnancov a platiť im kurzy o veciach, ktoré sa mali naučiť v škole? No preto, lebo škola ich (nás) absolútne nepripraví. Dlhodobo sa učíme veci duplikovane a nezmyselne, len preto aby sme sa mali čo učiť.“ - by však nikto z kompetentných nemal nechať nepovšimnuté. Najmä, keď to odznieva od študenta, ktorý píše svoju záverečnú prácu u prodekana fakulty. Je to veľmi zlý PR pre univerzitu. Kto už len príde študovať na univerzitu, ktorá „dlhodobo učí veci duplikovane a nezmyselne...“ a ešte aj rektor SPU (nie VŠP) bol opitý!
So záverečnou „pasážou“ blogera však v podstate súhlasím – „Viem, že niektorí učitelia sú radi že majú pokojnú prácu a väčšina študentov je pasívna a nič nerieši.“ Ja sám vo svojich blogoch niektoré veci zo súčasných akademických zvyklostí kritizujem, aj v blogoch na SME, alebo aj TU. Ale aj súčasný stav je „výdobytok“ a dôsledok oných revolučných udalostí a následných dní až po súčasnosť
