Keďže exkurzia do svätostánku slovenského zákonodarstva bola vopred plánovaná a dohodnutá, čakal ich jeden pán poslanec, ktorého si meno nezapamätal. Pamätal si len, že je najmladším poslancom vládnej strany a bol sympatický. Spomenul si, až keď som mu na prvýkrát ponúkol meno pána poslanca Andrea Kolesíka. „Áno, to bol on!“, rozsvietili sa mu oči. Pravdu povediac väčšinu poslancov menovite nepoznám ani ja, tento pán poslanec je však mladý a je výraznou mediálnou postavou. Hneď ma napadlo jeho meno. Vnuk, na rozdiel odo mňa, jeho mediálny fingerprint nepozná. Na sprevádzanie mládeže zrejme poverili mládežníka, aby si rozumeli.
Exkurzia mala šťastie, bol rokovací deň NR SR, takže z balkóna videli NR SR v plnej činnosti. „Jedna pani niečo čítala, asi päť minút z papiera.“ Myslel si naivne, že by to mohla zvládnuť aj z pamäti – „z partesu“. To som mu vyhovoril: „Pani si zrejme vážila slova a nechcela dlho hovoriť alebo tliachať.“ Veď aj pápež číta svoje prejavy, napriek tomu, že je neomylný! V sále pani poslankyňu počúvalo „až“ 14 (slovom štrnásť) poslancov. Čiže na balkóne bolo návštevníkov viac, ako poslancov v sále. Spýtali sa pána poslanca – sprievodcu, prečo nie sú tam aj ostatní, ďalší 136 poslanci? „Viete, teraz prerokúvame niečo o zdravotníctve, takže sú tu len tí, čo tomu rozumejú.“, znelo vysvetlenie. Konečne som aj ja pochopil, prečo býva parlamentná sála väčšinou prázdna. Sú tam len tí, čo „tomu rozumejú“. „A ako budú o tom hlasovať, keď tomu nerozumejú a nie sú ani tu?“, nenechali sa odbiť maturanti! „No viete, my sa zídeme pred hlasovaním a vysvetlíme si to.“ No a keď sa nezídu, tak im vždy niekto ukáže s palcom, ako rímsky cisári v Koloseu a gladiátori poslúchnu. Dajú zákonu milosť, alebo ho odsúdia na smrť (trebárs aj zdržaním sa hlasovania, ako väčšinou v spomínaný deň). A to každý hlasuje zo zákona podľa svojho svedomia, či tomu rozumie alebo nie, či tam bol alebo nie. Vysvetlil som mu. Problém však nastal v tom, že teraz by (takmer) všetci prítomní maturanti chceli byť poslancami. Chcú mať vysoký plat, chcú byť významní a nechcú chodiť do práce. Doteraz som vnukovi vtĺkal do hlavy, že pre úspech musí poriadne, veľa a usilovne pracovať. Teraz musí chodiť do školy, potom do práce! Keďže mám rád matematiku, pomohol som si matematickou formuláciou: „Nutnou, nie však postačujúcou podmienkou aby sa pracovalo, je prísť do práce.“ Zrejme táto moja „múdrosť“ všade neplatí, lebo niektorí do práce jednoducho zväčša chodiť nemusia. Ani na tých 90 plánovaných rokovacích dní, z celkového počtu 250 pracovných dní v roku 2015.
Čo teraz s mojim vnukom a s ostatnými jeho spolužiakmi? Ako mu to vysvetlím, že nie je morálne brať nemálo verejných peňazí a nechodiť poriadne do práce? Že nie je normálne rozhodovať „podľa svojho vedomia a svedomia“ o veciach o ktorých nič nevieme?
Maturanti majú väčšinou dovŕšených 18 rokov. Môžu si už kúpiť cigarety, alkohol, pozrieť mládeži neprístupný film alebo ísť aj do verejného domu. Nemal by sa zmeniť zákon, aby na návštevu NR SR mohli ísť len po dovŕšení 21 rokov? Vtedy už budú vedieť nie každodenné životné situácie lepšie uchopiť a možno aj sa s tým nejako vysporiadať. Možno by si niekto zo zástupcov ľudu mohol túto ideu na ochranu našej mládeže osvojiť a predložiť ju na schválenie. A možno niekto ukáže palec hore.
Zdroj: Rozprávanie môjho vnuka. Že som to zneužil na tento blog, ospravedlňujem sa Ti, Miško.