Ukrajina – cesta tam a späť (cez hranice)

Autor: Imrich Okenka | 11.1.2015 o 14:10 | Karma článku: 6,84 | Prečítané:  967x

Pri surfovaní po blogoch, som narazil na nadpis obsahujúci slovo Ukrajina. Nakoľko táto téma výrazne rezonuje v našich médiách a pred mnohými rokmi som strávil na univerzite v Odese šesť mesiacov v rámci študijného pobytu (aj keď som vtedy nevedel či som  medzi Ukrajincami, či Rusmi), začítal som sa do tohto blogu  http://rajtakova.blog.sme.sk/c/372274/ukrajina-demytologizujuce-pisacky-o-ceste-tam-a-najma-spat.html Aj preto, veď sú to Slovania. Majú s nami veľa spoločného. Zrejme aj v chovaní sa na tých hraniciach.

Spomínaný blog bol tak dobre napísaný, že som ho dočítal. Prečítal opakovane. Vystupujúce osoby by mohli byť aj imaginárne, románoví hrdinovia. Blog má dej. Blogerka má zrejme blízko k Ukrajine, keď vie čítať ukrajinský text, určite vie o čom píše. Príbeh  je v súlade aj s tým, čo sa o týchto hraničných priechodoch povráva. Povráva sa to všeobecne. Osobne však mám iný príbeh o ukrajinských hraniciach. Možno príbeh je iný preto, lebo sa dej odohral na letisku Borispol (Бориспіль) v Kyjeve. Tam cestujúci asi nie je tak osamelý a imaginárny.

Na pozvanie rektora Ukrajinskej poľnohospodárskej akadémie, som sa zúčastnil veľkej medzinárodnej konferencie. Bolo to niekoľko rokov po našom začlenení sa do „západnej“ demokracie, v čase keď americkí „poradcovia“ cez nás už prehrmeli a dostali sa až do Kyjeva. Veľmi sa mi tam nechcelo, ale p. rektor naliehal, takže som to nemohol odmietnuť.  Zhodou okolností som sa vracal z Londýna, na prípravu a preorientovanie sa nebolo dostatok  času. Cestu mi pripravovali pracovníčky zahraničného oddelenia univerzity, ktoré sa pri svojej práci nikdy nezmýlili (dovtedy). Mal som so sebou dva pasy. Vtedy sme ešte väčšinou mali dva z dôvodu aby veľvyslanectvá mali voľne strany na lepenie víz. Prečo nemáte víza? Spýtal sa „pasovák“ na letisku. Otázka ma prekvapila, myslel som si, že víza na Ukrajinu Slováci nepotrebujú a pracovníčky zahraničného oddelenia mi ho ani nevybavovali. Pravdepodobnosť pochybenia pracovníčok oddelenia aj mňa bola minimálna (p1 x p2 ). "Slováci nepotrebujú víza na Ukrajinu". Tvrdil som to tak presvedčivo, že ukrajinský „pasovák“ zneistel a začal hľadať nejaké predpisy. Po krátkej chvíľke však mávol rukou, dal do pasu pečiatku a „ten“ zelený lístok.

Colná kontrola bola bez problémov, prechádzali sme okolo „colňáka“ ako na JFK v NY. Upútal ma len nápis s oznamom, kto má viac ako 200 USD, musí to deklarovať. No, doláre som nemal, len SKK, GBP a Eurá. V prepočítanej hodnote viac ako 200 USD, uvedomil som si to až neskôr. Pri uvoľnenej cestovnej morálke z ciest po EÚ som toto upozornenie podcenil. Colníka som prešiel bez povšimnutia.

Konferencia prebehla veľmi dobre, hostitelia boli veľmi ústretoví, milí a pohostinní, nakoniec ako sú Ukrajinci a Rusi vždy. Prišiel deň návratu. Hostitelia ma priviezli do letiskovej haly, zamávali sme si a oni odišli.  Podišiel som k colníčke a prvé čo chcela - koľko mám peňazí?  Ukázal som jej peňaženku pri príchode s „nedeklarovanými“  valutami. Až sa jej oči vypleštili nad očakávaným ľahkým úlovkom.  Vzala ma do samostatnej miestnosti na osobnú prehliadku. Objavilo sa tam viacero, zrejme funkčne vyšších colníkov. Veľmi decentne mi prehliadli len batožinu. Vysvetlil som, ako sa to stalo. Pochopili a poučili ma. Pustili beztrestne a slušne.

Po tejto skúsenosti, pochopiteľne rozrušený, som podišiel k pasovej kontrole. A nedopatrením som im podal ten „druhý“  pas, v ktorom nebola vstupná pečiatka.  „Ako ste sa dostali na Ukrajinu?“ znela otázka. „Nemáte tu vstupnú pečiatku!“ Zbadal som sa. Podal som iný pas.  „Ako to, že máte dva pasy? „Ako to, že nemáte víza?“  On vedel, že víza potrebujú aj Slováci. Zle je, pomyslel som si. Nakoniec pochopil a taktiež bez trestu „pustil“.  Odľahlo mi, keď som už bol na palube ČSA – českých aerolínií na ceste Kyjev - Praha. Hoci sme už nebola „federácia“ cítil som sa u nich doma. Ako vďaku za „vyriešenie“ mojich pochybení, dal som v lietadle príspevok na UNICEF, čo v tom čase bolo ešte možné. Čo mi nezobrali Ukrajinci, dal som to na dobročinnosť. Tak som to považoval za správe. Za chyby a nevedomosť sa musí platiť!  Tentoraz sa divila česká letuška – „to už tady dávno nebylo“, konštatovala.  Iní zrejme menej pochybili a nemali potrebu to odčiniť a kajať sa.

Musím konštatovať, že napriek mojim zjavným pochybeniam ukrajinskí colníci a „pasováci“ konali slušne, veľkoryso a s pochopením. Tento dojem som však nemal z našich hraničných kontrol, či to bolo v Rozvadove smerom do Nemecka, alebo v Bratislave pri návrate z Rakúska. Tá arogancia a zlomyseľnosť sa nedala prekonať! Kto vie, ako by sa zachovali na mieste ukrajinských colníkov napr. Rakúšania...

Tento príbeh, aj keď nie príliš zaujímavý a poučný, som potreboval „vyrozprávať“ na obranu ukrajinských colníkov, ako ich spoločne všetkých uniformovaných nazýva  pani blogerka, vo svojom pútavom príbehu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?